Nie je to iba o študentovi (Kollárovi)

28.06.2020 13:03
Blog

Autor : Ján Papuga,

Späť na úvod

Zdanlivo politická téma nie je iba politickou témou, hoci aj vzdelávanie, žiaľ, súvisí s politikou. Preto načieram aj do tej.

            Kollárova problematická diplomová práca neprišla v najlepšom čase. Je pre niektorých vhodnou rozbuškou, ktorá ohrozuje novú vládnu koalíciu. Skúška jej slušnosti, ktorá sa požaduje, je ostro sledovaná opozíciou, ktorá by rada zopakovala vládu gaunerov. Popravde, aj veľká časť verejnosti očakáva aspoň triviálnu slušnosť. Neviem si predstaviť, ako to napokon dopadne, aby Matovičova splnila očakávania, ktoré hlásala. Ale to je už iná téma...

            Do istej miery sa dá s absolventom Kollárom súhlasiť. Práca mala vyhovujúce čísla pri kontrole originality v nie dokonalom systéme overovania a napokon ju aj obhájil. Aj s tými problematickými citáciami, ktoré si bežný akademik ľahko všimne. Práve tie spôsobili obrovskú medializáciu, v niektorých aspektoch prehnanú, pretože médiá potrebujú konflikt a rozpad vlády by ich dokonalo zamestnal aj počas uhorkovej sezóny. Smola je to, že je Kollár ústavný činiteľ, výrazný a významný politik a od takého sa veľa očakáva. Hoci sa roky tolerovali oveľa vážnejšie prejavy bezočivého správania politikov a niektoré sa dodnes tolerujú: alkohol, vulgárnosť, papalášizmus, spojenia s mafiou, mrhanie štátnymi financiami a veľa iných. Treba si však uvedomiť, že kvalita, resp. rôzne podvody pri tvorbe i obhajobe kvalifikačných prác sa ani zďaleka netýkajú iba politikov.

            Pracoval som na vysokej škole, spolupracoval som s fakultami, oponoval som práce, bol som školiteľom a aj súkromne robím korekcie záverečných prác. Ozaj som sa pri niektorých zapotil. Ťažko mi bolo pri niektorých si uvedomiť, že ide o vysokoškolskú prácu. Ja som napísal tri kvalifikačné práce a v každej som presiahol požadovaný rozsah vlastným vkladom, ale aj primeraným množstvom odborných citácií. Považoval som totiž záverečnú prácu za bibliu poslednej fázy vysokej školy a za dôležitý záver (vtedy ešte) náročného štúdia. Moji školitelia si prácu dôkladne pozreli a chyby, na ktoré ma upozornili, som pred záverečným zalomením práce samostatne odstránil. Nestalo sa, že by som mal pocit, že moji vysokoškolskí učitelia prácu nepodrobili dôkladnej kontrole napriek tomu, že podobných mnohostranových prác majú desiatky. Sotva si viem predstaviť situáciu, že by mi dankovská alebo kollárovská práca v kontexte môjho štúdia len tak prešla. Asi to bolo školou, ktorej záležalo na kvalite katedry. Ako posudzovateľ záverečných prác som mal našťastie voľnú ruku pri hodnotení. Ale pred udelením odmietavého verdiktu som študentovi poradil, ako prácu zlepšiť. Teda ak nebola úplne zlá. Neexistovalo, že prižmúrim oči. Ono, aj keby práca vykazovala nízku kvalitu, vysokoškolské štúdium je spravodlivé v tom, že jestvujú opravné termíny, preto odmietnutie práce, resp. jej nedostatočné hodnotenie nemusí byť fatálne. Aj pri prepadnutí práce spolupráca školiteľa i študenta môže viesť k žiadaným nápravám. Ale táto spolupráca musí byť, a nie formálna. Pravdou je, že raz som zažil, že mi bolo povedané, že študentka musí prejsť napriek tomu, že jej práca bola hanbou vysokoškolského študijného programu. A to sa deje často.

            Pre uvedené dôvody je otázkou, či sú vinní iba študenti (bez ohľadu na ich postavenie), ktorým prejde zlá práca. Na obhajobu sa ustanovuje komisia odborníkov, ktorých úlohou je zastupovať záujmy odbornej vysokoškolskej obce a česť školy, majú dôkladne poznať obhajovanú prácu, spraviť všetky kroky, aby mala aspoň minimálnu kvalitu a ich povinnosťou je objektívne a nezávisle ju ohodnotiť. Keby to tak bolo, tak by sme teraz nemali problém. Ale tak, ako sa v rôznych iných typoch komisií tváriacich sa vysoko fundovane dá podvádzať, je to možné aj v komisiách pre obhajobu. Ak si to spojíme s tým, že mnohým pochybným vysokým školám ide o zisk, kvantitu, tak tu máme mnoho absolventov s titulom za nekvalitné záverečné práce. Je zvláštne aj to, že tu máme autorský zákon, ktorý by sa dal aplikovať. Ak si na školskej akadémii zaspievame autorský text, už je problém. Prečo sa neuplatňuje na plagiátorov? V zahraničných vysokoškolských systémoch je kopírovanie autorských prác bez uvedenia zdroja veľmi veľkým problémom, sankcionuje sa. Slovensko však takú kultúru nemá. A vôbec je nám blízke obchádzanie, ba ignorovanie zákonov, aj tých dobrých.  

            Ďalšou Kollárovou pravdou je, že zákon študijné obštrukcie umožňuje, teda, že zákon bol dodržaný. Nemáme zákon na takých študentov a vysokoškolských učiteľov, ktorí by ihneď riešil nečestné či neodborné konanie napr. odňatím titulu, zákazom učiteľa pôsobiť v komisii a pod. (Ešte by sa ozvali hlasy o zásahu do akademickej slobody.) Dozaista to je účelové zanedbanie, keďže sa zrejme dozvieme ešte o veľa nekorektných záverečných prácach politikov, iných osobností či úradníkov, ktorých prinútili, aby mali vysokú školu, hoci ju nepotrebujú. Ja len dúfam, že dianie z posledných dní bude silnou motiváciou tvrdo zasiahnuť legislatívou do fungovania nekvalitných vysokých škôl. Často sa rýpe do regionálneho školstva a tam, keď sa niečo objaví, expresne sa napíše zákon (napr. zákon o odpisoch z registra trestov). Verím, že podobnú expresnosť zažijeme aj pri riešení problematických vysokých škôl.

            Ale je tu aj iný aspekt, prečo dochádza k zlyhávaniam. Je ním dlhodobá degradácia vzdelávania od najnižšieho stupňa. Plne rešpektujem empatický pedagogický prístup k žiakom, ktorého motiváciou je pomôcť žiakom, povzbudiť ich, podať pomocnú ruku. No vo všeobecnosti sa latka kvalitného vzdelávania zosunula veľmi nízko. Učíme sa za žiakov; známkujeme ich, aby sa nezosypali, ba sú prúdy, ktoré chcú zrušiť hodnotenie, aby boli deti „šťastné“; snažíme sa, aby zažili iba úspech; trápime sa nad hodnotením namiesto žiakov; nedostatočnú radšej nepoužívame; prijmeme každého na strednú školu, nech aj na ňu nemá; obávame sa zadať domácu úlohu; na maturite, ale aj pri bežnom skúšaní prižmurujeme oči, len aby skúšaný prešiel či dostal dobrú známku; na vysokej škole sa rušia prijímačky; legislatíva je nastavená tak, že každý môže získať maturitu, vysokoškolský diplom, nech sú aj jeho výsledky úbohé; pomáhame deťom dostať sa na danú métu cez známosti alebo „sponzorský dar“; testy majú podoby komiksu, nie dôkladného overenia vedomostí; mažú sa z osnov akékoľvek poznatky, ktoré by mohli zaťažiť žiakov a pod. A potom chceme, aby žiaci zrazu vynaložili námahu a napísali samostatne kvalifikačnú prácu hodnú jadrového fyzika, hoci aj pri nej sa pomáha a zľahčuje. Zároveň všade vidíme, že sa pravidla porušujú a zďaleka už ani vo svete dospelých nejde o vzdelávanie, ale o papier, ktorý nehovorí o schopnostiach. Napr. podľa mňa veľmi dôležité školenia o BOZP sa namiesto riadnej skúšky po ňom vyhodnocujú hromadne, že všetci vyhoveli a potvrdí sa to podpisom. Len si predstavte, že by tak školili záchranárov. Alebo, zúčastnil som sa školenia o prvej pomoci, kde školiteľka na záverečnom teste hovorila správne odpovede. My sami si vyžadujeme ústupky, len aby sme sa nemuseli učiť. Neraz som počul aj na pedagogickom školení - A to sa fakt musíme naučiť? A to všetko žiaci vnímajú. Že všetko je o papieroch, o známosti, o podvádzaní, o hľadaní ľahšej cesty, nie o preukázaní skutočných vedomostí a schopností.

            Takže Kollárov, ale aj Dankov prípad, teraz bez politického pohľadu, je len dôsledkom katastrofálneho zanedbania školstva, v ktorom sa získanie vzdelania rovná nákupu v hypermarkete. Tituly sa degradovali, ponechali sa trhu, neuvedomujúc si, že trh v oblasti vzdelávania je iba teoretickou hypotézou. Vzdelanie je hodnota, nie tovar. Toto všetko poškodzuje aj meno veľmi dobrých vysokých škôl, ktorých máme na Slovensku dosť. Môžeme sa teraz pustiť do lustrácie prác absolventov podivných vysokých škôl. To však nič nemení na tom, že isté školy tak fungujú, môžu fungovať a pokojne si rozdávajú tituly naďalej. A všetko v súlade s bezzubým zákonom. Na titul, aj ten ťažko získaný, sa pozerá ako na kúpený. Už len veriť, že v medicíne si na udelenie titulov dávajú pozor...

            Ako som však uviedol vyššie, degradácia vzdelávania sa začína oveľa skôr, a ak sa toto nezmení, je prirodzené, že sa budú tolerovať rôzne machinácie vo vzdelávaní. A to nepomôže ani budúcej generácii, ani nám, ktorých bude budúca generácia riadiť. Ak už nás neriadi...

PhDr. Ján Papuga, PhD. * Bratislava-Rača * janpapuga@gmail.com  FB: Ján Papuga * FB skupina: Spoločenstvo učiteľov a priateľov vyučovania slovenčiny * FB skupina: Konštruktívna školoveda - hľadanie strednej cesty * www . janpapuga . sk

28. 6. 2020